Propovjedi - Evangelička crkva u Republici Hrvatskoj

Evangelička ( Luteranska ) CRKVA

U REPUBLICI HRVATSKOJ

Propovijedi

Saša Sabol, CO Legrad

Jozo Ivić, CO Slavonski Brod

DUHOVNA MISAO – DUCHOVNÉ ROZJÍMANIE

Mt 20,11-16a
Usporedba o radnicima u vinogradu svima nam je poznata. O tome znaju već i đaci sa vjeronauka. I oni primjećuju da gospodar vinograda nije radio pravedno, budući da je jednako platio onima koji su radili sat vremena i onima koji su breme nosili cijeli dan na jakom suncu. Tako se to činilo radnicima iz usporedbe, i tako se to i nama čini. Ali tu se ne radi o pravilima, koja vrijede među nama ljudima. Ovdje se radi o Božjem djelovanju prema nama. Bog obećava milost, spasenje i vječni život svima koji u njega vjeruju. On je dao svijetu svog jedinorođenog Sina da ne umre, nego vječni život ima svako tko u njega vjeruje. To on obećava onima koje je pozvao “izjutra”, u djetinjstvu, koji su mu služili od krštenja pa dalje cijeloga života. Što im je obećao, ispuniti će. Nikoga neće uskratiti. Bog je milostiv i prema onima koji nisu uz njega od djetinjstva, nego su tek kasnije se zamislili nad sobom, poput izgubljenog sina, te ispovjedili:” Oče, sagriješih, primi me”. On je ipak obećao raj i razbojniku koji se kaje na križu. To je dar njegove milosti koja je iznad ljudske pravednosti. Mi bismo, primjerice, o onima koji su bili velike pristalice komunizma ili čak komunisti mogli reći:” Što oni sada traže u crkvi, sakramentu Svete Večere, zašto se angažiraju u crkvi?” Budimo ipak zahvalni Bogu što je i njih pozvao, poslao u svoj vinograd, te su i oni postali dionici njegove milosti. On želi da svi ljudi budu spašeni i upoznaju istinu. I mi koji za sebe mislimo da smo svo vrijeme bili vjerni, da smo i u teško vrijeme “podnosili breme dana i vrelinu sunca”, moramo priznati da trebamo milost. Ako bi Gospod sračunao sve naše greške, kako bismo pred njega stali? Nitko ne može reći da nema grijeha, da ne treba Božju milost i oprost grijeha, da ne treba Kristovo iskupljenje. Zato Bogu hvala jer nas ne kažnjava prema našim grijesima, nego po svojoj milosti, čiji dar je vječni život u Kristu, Gospodu našem.

Mt 20,11-16a
Podobenstvo o robotníkoch na vinici je nám známe. Poznajú ho už naši žiaci. A už oni sa pozastavujú nad tým, že pán vinice nekonal spravodlivo, keď tých, čo pracovali jednu hodinu, urobil rovnými s tými, ktorí “znášali bremeno dňa a pál’avu slnka”. Tak sa to zdalo aj robotníkom v podobenstve a tak sa to zdá aj nám. Tu však nejde o pravidlá, ktoré platia medzi l’uďmi, ale o Božie konanie s nami. A Boh zasl’ubuje milosť, spásu a večný život všetkým, ktorí v Neho veria. On dal svetu svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto v Neho verí. To On zasl’ubuje tým, ktorých povolal na “úsvite”, v detstve, a ktorí sa Mu snažili slúžiť od Krstu svätého po celý život. Čo im On zasl’úbil, to splní, nikoho neukráti. Boh je však milostivý aj k tým, ktorí tak nežili od detstva, ale až neskôr “vstúpili do seba” ako stratený syn v podobenstve a vyznali:”Otče, zhrešil som, prijmi ma”. On predsa zasl’úbil raj aj kajúcemu lotrovi na kríži. To je dar Jeho milosti, ktorá prevyšuje l’udskú spravodlivosť tak, ako je nebo vysoko nad zemou. My by sme napríklad o takých, ktorí v čase totality boli mimo cirkvi, ba snáď aj proti cirkvi, mohli povedať:”Čo teraz hl’adajú v kostole, pri Večeri Pánovej, prečo sa teraz angažujú v cirkvi?” Buďme však vďační Pánovi, že aj ich povolal, poslal na svoju vinicu, že aj oni sa stali účastnými Jeho milosti. Veď On chce, aby všetci l’udia boli spasení a došli k poznaniu pravdy. Aj my, ktorí si o sebe myslíme, že sme boli verní v každom čase, že sme aj v ťažkých časoch “znášali bremeno dňa a pál’avu slnka”, musíme uznať, že potrebujeme milosť. Veď ak by Hospodin počítal naše neprávosti, kto by pred Ním obstal? Nik nemôže povedať, že je bez hriechu, že nepotrebuje milosť a odpustenie hriechov, že nepotrebuje Kristovo vykúpenie. Preto vďaka Bohu, že nám neodpláca podl’a zásluh, ale podl’a milosti, ktorej vzácnym darom je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.

_________________________________________________________________________________________________________
1 Kor 8,1-6
Poznanie vedie k namyslenosti, láska však buduje. To sú slová, ktoré platia aj dnes. Mnohí, ktorí majú vzdelanie, sú vystavení pokušeniu, že ich vedomosti urobia namyslenými, že privel’mi zdvihnú ich sebavedomie. Preto už Jeremiáš napomína (9,22-)23: “Nechvál’ sa, múdry, svojou múdrosťou!…Ale kto sa chváli, nech sa chváli tým, že je rozumný a že mňa pozná, že ja, Hospodin, preukazujem milosť”. Pavol sa odvoláva na jeho slová (1 Kor 1,31): “Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi”. Nikto nemá dokonalé poznanie. “Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy…Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak, ako aj mňa poznal Boh” (1 Kor 13,12). Toto napísal apoštol Pavol v Hymne lásky. Láska je potrebná, lebo ona buduje. Teda všetky naše problémy máme riešiť v duchu lásky. To je pravda platná pre všetky časy. Ňou sa riadil sám apoštol, keď mal správne usporiadať pomery v korintskom cirkevnom zbore. Vo vybranom verši išlo o požívanie mäsa obetovaného modlám. Kresťan má jedného Pána, a tým je Ježiš Kristus, preto vie, že modly nie sú bohovia. Boh nás poznal tak, že si nás z lásky vyvolil a vzhliadol na nás. Toto poznanie nás vyslobodzuje od závislosti a chráni pred všetkou namyslenosťou, ovplyvní naše zmýšl’anie aj konanie v duchu lásky podl’a príkladu nášho Pána. A taká láska buduje.

1 Kor 8,1-6
Znanje vodi ka uobraženosti, ljubav izgrađuje. To su riječi koje i danas imaju vrijednost. Mnogi koji su obrazovani, postavljeni su u kušnju da će ih njihovo znanje učiniti uobraženim, da će im se jako podići samopouzdanje. Zato već i Jeremija napominje (9,22-23):”Ne hvali se mudri svojom mudrošću!…Ali tko se hvali nek se hvali time što je razuman i što poznaje mene, to da ja, Gospod pokazujem milost”. Pavle se poziva na njegove riječi (1Kor1,31):”Tko se hvali, nek se hvali u Gospodu”. Nitko nema savršeno znanje. “Do sada vidimo samo zamagljene slike….Do sada vidim samo djelomično, ali onda ću vidjeti onako kako je i mene upoznao Bog” (1Kor 13, 12). To je napisao apostol Pavle u himni ljubavi. Ljubav je potrebna, jer ona izgrađuje. Sve naše probleme trebamo rješavati u duhu ljubavi. Ta istina je za sva vremena. Tom istinom se vodio i apostol kad je trebao dovesti u red crkvenu općinu u Korintu. U konkretnom tekstu radilo se o korišćenju mesa koje je bilo žrtvovano idolima. Kršćanin ima jednog Gospoda i njime je Isus. Stoga zna da idoli nisu bogovi. Bog nas je iz ljubavi izabrao i pogledao nas. Ovo nas oslobađa od zavisti i čuva nas od sve uobraženosti, utječe na naše razmišljanje i djelovanje u duhu ljubavi po primjeru našega Gospodina. I takva ljubav izgrađuje.

Duchovné rozjímanie

1 Kor 3,5-8
Požehnanie prichádza od Pán Boha. Pán Boh vidí našu prácu, ktorú konáme vo svojom cirkevnom zbore a nezabudne odmeniť nikoho, kto v Jeho službe stojí verne. To, ako fungujú naše cirkevné zbory, ako v nich pulzuje cirkevno – zborový život, však nie je len naša l’udská zásluha. Preto by sme nikdy nemali upadnúť do pýchy, ale byť vždy pokorní Boží služobníci. Tí, ktorí si uvedomujú, že predovšetkým Boh je Ten, ktorý pôsobí a dáva rast. My sa máme namáhať a snažiť pracovať podl’a svojho najlepšieho vedomia a svedomia, dať svoje schopnosti do služby Pánovi, ale výsledok nášho snaženia nezávisí len od nás. K nášmu snaženiu musí byť pridané Božie požehnanie. Nato, aby rozsievané slovo našlo ochotných poslucháčov, ktorí ho prijmú do svojho srdca a vo viere budú rásť, k tomu nestačí len naša l’udská námaha. Bez Božieho požehnania sú naše l’udské snaženia márne. O toto požehnanie treba prosiť. Vysielať úprimné a pokorné prosby k Bohu, v ktorého rukách je náš život i napredovanie aj rast našich cirkevných zborov. Prosme Ho, aby požehnával všetko to, čo v nich konáme, aby rástli Bohu na česť a slávu Jeho svätého mena. Amen.

1 Kor 3,5-8
Blagoslov dolazi od Boga. Bog vidi naš rad kojim se bavimo u našoj crkvenoj općini i On neće zaboraviti nagraditi onoga koji stoji u njegovoj službi vjerno. Način na koji djeluju naše crkvene općine, te kako u njima pulsira crkveno – vjerski život nije samo naše ljudsko djelo. Stoga ne bismo trebali nikada biti isuviše (nerealno) ponosni. Trebali bismo biti ponizne Božje sluge. Trebali bismo biti oni koji razumiju da je prije svega Bog taj koji djeluje i daje da se nešto razvija. Mi se trebamo potruditi i gledati djelovati po svojoj najčistijoj savjesti i prema svojim najboljim mogućnostima. Trebali bismo dati sve svoje vještine u službu Bogu, ali rezultat našeg truda ne ovisi samo od nas. Na naš trud mora se pridodati i Božji blagoslov. Kako bi Božja riječ našla otvorene slušatelje, koji bi tu riječ primali u svoje srce i kroz vjeru bi rasli, potrebno je mnogo više od našeg truda. Bez Božjeg blagoslova naš ljudski trud je uzaludan. Za taj blagoslov treba se moliti. Treba iskreno i ponizno moliti Boga u čijim rukama je naš život, napredovanje i rast naših crkvenih općina. Molimo ga da blagoslovi sve ono što u crkvenim općinama radimo kako bi rasli Bogu u čast i slavu njegovog svetog imena. Amen.

_________________________________________________________________________________________________________
1 Kor 3,1-4
Nažívajúc v láske buďme príkladom pre okolie. Apoštol Pavol sa v cirkevnom zbore v Korinte stretol so správaním, ktoré u kresťanov nemá miesto: sváry, žiarlivosť, delenie sa na skupinky, prívržencov toho či onoho kazatel’a. Napomína ich, že sú málo duchovní, nedospelí v Kristovi, privel’mi telesní. Nie sme však takí istí neraz aj my, v našich cirkevných zboroch? Žijeme naozaj ako jedna vel’ká Božia rodina vzájomne v láske, pomoci, posluhujúc si každý tým duchovným darom, ktorý kto prijal? Nemáme sa pripodobňovať tomuto svetu, v ktorom sváry a nepokoje sú na dennom poriadku. V spoločenstve veriacich to má byť inak. Kristus má byť ten hlavný, rozhodujúci, na Ňom si máme postaviť svoj život – život jednotlivca i celého spoločenstva. Nezabúdajme, že máme byť príkladom pre okolitý svet a Božie slovo máme nielen počúvať, ale podl’a neho aj žiť, spoliehajúc sa a dôverujúc Bohu, ktorý nám dal zákon, ktorý máme plniť. Tak, ako Izraelcom pri vstupe do Kanaánu zazneli slová napomenutia o dodržiavaní Božích prikázaní, tak zaznievajú i nám, dnešným kresťanom:” Zachovávajte ich a plňte, lebo to bude vašou múdrosťou a rozumnosťou v očiach národov, ktoré počujú všetky tieto ustanovenia a povedia si: Naozaj múdry a rozumný je tento vel’ký národ.”(5Moj 4,5)

1 Kor 3,1-4
Živeći u ljubavi budimo primjer okolini. Apostol Pavle se susreo u crkvenoj općini u Korintu sa ponašanjem koje kršćanima ne priliči: svađe, ljubomora, podjela na grupice, one kojima se sviđa ovaj ili onaj svećenik. Napominje ih da su malo duhovno orijentirani, previše tjelesni, nedorasli Kristu. Nismo li i mi takvi, u našim crkvenim općinama? Živimo li poput jedne velike Božje obitelji u uzajamnoj ljubavi, pomoći, služeći jedni drugima duhovnim darovima koje smo primili? Ne trebamo biti slični ovom svijetu, u kojemu svađe i nemiri su na dnevnom redu. U zajednici vjernika bi to trebalo izgledati drugačije. Krist bi trebao biti glavni i odlučujući, na njemu bismo trebali graditi svoj život – život pojedinca i cijele zajednice. Ne zaboravimo, da trebamo biti primjer okolini, te da Božju riječ trebamo slušati, i po njoj živjeti, pouzdajući se i vjerujući u Boga, koji nam je dao zakon, koji trebamo ispunjavati. Kao što su Izraelci ulazeći u obećanu zemlju čuli riječi napomene o čuvanju Božjih zapovijedi, tako to vrijedi i za nas, današnje kršćane: “Čuvajte ih i vršite, jer u tome će biti sva vaša mudrost i razumijevanje u očima drugih naroda, koje čuju sve ove odredbe i govore sebi: Doista pametan i razuman je ovaj veliki narod.”(5. Moj 4,5)

_________________________________________________________________________________________________________
1 Kor 1,26-31
Izobrazba, mudrost, spretnost kao pretpostavke uspjeha, pohvale i hvaljenja. Koliko nas je koji se u toj oblasti krećemo? Imamo izobrazbu, imamo dosta razloga hvaliti se i biti pohvaljeni. Svi smijemo čitati biblijske tekstove onako kao da su za nas pisani, jer pred Bogom, posebno kad se radi o poslušnosti Njemu i njegovoj crkvi, nitko nema prednost po onome koliko je učen. Bog nas nije izabrao na osnovu naše diplome iz škole. Bio bi smiješan onaj, tko bi tvrdio da Bog, Biblija ne traži da mislimo, razmišljamo i samostalno odlučujemo. Članovi crkvene općine u Korintu bili su obični ljudi, a što se tiče njihove izobrazbe, bili su neučeni robovi. Bog je upravo njih u Kristu izabrao, upravo onakve kakvi su bili. Bog je u Kristu koristio svoju mudrost, približio se ljudima, dao im je da naviještaju njegovu riječ i u njoj vijest o oprostu grijeha i spasenju.

“Gospode, ja Tebi vjerujem, Kralju slave, Isuse;
U Tebi tužno srce sasvim se utješi.
S kime Ti hodaš, blažena je života njegovog svaka godina.
Pođi i sa mnom; ja bez Tebe ne želim načiniti ni jedan korak”.
Marija Roj

1 Kor 1, 26-31
Vzdelanie, múdrosť, šikovnosť ako predpoklady úspechu, pochvaly, chvály. Kol’kí sa v tomto pohybujeme? Sme vzdelaní, máme dostatok príčin chváliť sa i byť pochválení. Každý smie čítať biblický text tak, akoby patril jemu, lebo pred Bohom, najmä čo sa týka príslušnosti k Nemu a cirkvi, nikto nemá prednosť podl’a výšky vzdelania. Boh si nás nevyvolil na základe nášho vysvedčenia zo školy. Ale ostal by každý smiešny, keby tvrdil, že Boh, že Biblia nepožaduje vlastné myslenie, rozmýšl’anie, rozhodovanie sa. Členovia cirkevného zboru v Korinte boli jednoduchí l’udia, a čo sa týka vzdelania neučení otroci. A Boh si ich v Kristovi vyvolil. Prijal ich do svojej cirkvi. Boh v Kristovi uplatnil svoju múdrosť, sklonil sa k l’uďom, dal im zvestovať svoje slovo a v ňom posolstvo o odpustení hriechov a o spáse.

“Pane, ja Ti dôverujem, Král’u slávy, Ježiši;
v Tebe srdce roztúžené úplne sa utíši.
S kým Ty kráčaš, blážený je žitia jeho každý rok.
Poď aj so mnou; ja bez Teba nechcem spraviť ani krok”.
___________________________________________________________